Historia a legendy...

22. júla SV. MÁRIA MAGDALÉNA (1. stor.) Svätá Mária Magdaléna (Magdalská, z Magdaly) je biblická svätica. ktorú po Panne Márii spomínajú evanjeliá najviac. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, podža možností mu slúžili, stáli pod jeho krížom a boli prvými svedkami jeho vzkriesenia. Západná kresanská tradícia od čias sv. Gregora Vežkého (koniec 6. stor.) stotožňovala Máriu Magdalskú s hriešnicou, ktorá Ježišovi umývala nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi (Lk 7,36-50). Kristus jej odpustil mnohé hriechy, lebo preukázala vežkú lásku. Západní cirkevní otcovia spájali túto udalos so zmienkou evanjelií, že Ježiš vyhnal z Márie Magdalény sedem zlých duchov (Mk 16,9; Lk 8,2). Preto pokladali túto sväticu za kajúcnicu, za obrátenú hriešnicu. Toto ponímanie prešlo aj do liturgie. Niektorí dokonca pokladali nepomenovanú hriešnicu z Lukášovho evanjelia, Máriu Magdalénu, a Máriu z Betánie za jednu a tú istú osobu. No kým Máriu z Magdaly a Máriu z Betánie treba jasne odlíši, bezmennú hriešnicu by bolo možné stotožni s jednou z nich. Lebo silné citové prejavy kajúcej hriešnice majú istú podobnos s citovo silnou scénou stretnutia sa Magdalény so zmŕtvychvstalým Ježišom (por. Jn 20,11n). No takisto možno v poníženom utieraní nôh vlasmi vidie gesto, ktoré sa opakovalo v Betánii, keď Lazárova sestra Mária pomazala Ježišove nohy vzácnou masou a poutierala ich svojimi vlasmi. Novší západní biblisti sa prikláňajú k mienke východných cirkevných otcov, že tri spomínané ženy treba poklada za tri celkom odlišné osoby. V tom prípade ostáva nejasná poznámka evanjelií, že Ježiš vyhnal z Márie Magdalskej sedem zlých duchov. No je aspoň jasné, že treba opatrnejšie narába s výrazom "verejná hriešnica". Čo vieme o živote Márie Magdalény? Jej prímenie prezrádza, že pochádzala z rybárskeho mestečka Magdala, ktoré ležalo na západnom brehu Genezaretského jazera. Na Západe zaužívaný výraz Magdaléna pochádza z latinského tvaru tohto mena a znamená jednoducho "Magdalská". Táto Mária z Magdaly sa stretla s Ježišom Kristom, keď bola vo vežmi zlom duševnom, možno i telesnom rozpoložení. Markovo a Lukášovo evanjelium iba skúpo poznamenáva, že Ježiš z nej vyhnal sedem diabolstiev. Čo to bolo? Mimoriadne ažký stav posadnutosti alebo vežké neresti, ktoré držali v zajatí túto ženu? Mnohí, najmä západní vysvetžovatelia Svätého písma pripúšali druhý prípad, a preto pokladali Magdalénu za vežkú hriešnicu, ktorá po stretnutí s Kristom celkom zmenila svoj život. Mária Magdalská sa pravidelne zdržiavala v skupine žien, ktoré pomáhali Ježišovi v každodenných hmotných potrebách a vytrvali pri ňom, aj ked' sa rozutekali jeho najbližší učeníci. Evanjeliá hovoria o galilejských ženách iba málokedy a akoby mimochodom. Ale aj z týchto kusých správ vidie, že šžachetné ženy milovali Krista úprimnou a praktickou láskou. Keď mu mohli nejako pomôc, ochotne mu pomohli. A keď to nebolo možné, aspoň ostali pri ňom a spolucítili s ním. Tak to bolo pri ukrižovaní. Učeníci sa zo strachu rozutekali. Ženám azda nehrozilo také nebezpečenstvo, akého sa mohli obáva apoštoli, ale by v Ježišovej blízkosti, keď ho židovské a rímske úrady odsúdili na smr ako zločinca a keď' ho rozdivená masa žudí preklínala a opžúvala, si vyžadovalo veža statočnosti. Úprimnú lásku galilejských žien, medzi ktorými evanjeliá spomínajú takmer vždy na prvom mieste Máriu z Magdaly, možno vidie z ich počínania po Ježišovom ukrižovaní. Ženy starostlivo sledovali všetko, čo sa robí s Ježišom. Videli, ako Jozef z Arimatie s Pilátovým dovolením prevzal Kristovo telo, ako Nikodém priniesol myrhu zmiešanú s aloe a ako mŕtveho Ježiša, natretého masamí a zavinutého do plátna odniesli do skalného hrobu, ku ktorému potom privalili vežký kameň. Robili to náhlivo, lebo po západe slnka sa začínala vežká sobota a vtedy sa už nič také nesmelo robi. Ženy sa mohli uspokoji s vedomím, že urobili, čo mohli. Ich obdivovaný učitež a divotvorca je už pochovaný a uzavretý vežkým kameňom, ktorý je pre slabé ženy neprekonatežnou prekážkou. Ale milujúce ženy tak nerozmýšžali. Nevedeli ešte, ako to budú môc uskutočni, ale rozhodli sa, že hneď po skončení sviatku si ony vezmú na staros Kristovo telo a poriadne ho zabalzamujú, aby mu urobili aj túto poslednú službu a zároveň poctu. Preto si dobre všímali, kam ho muži pochovávajú. Evanjelista Marek hovorí: "Mária Magdaléna a Mária, matka Jozefova, pozorovali, kam ho položili." (Mk 15,47.) A len čo v sobotu zapadlo slnko, to znamená, že sa skončil záväzok sviatočného pokoja, ženy sa dali hneď do práce. Evanjelista píše: "Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária, matka Jakubova, i Salome nakúpili voňaviek, aby ho mohli ís pomaza" (Mk 16,1). Večer sa už nedalo viac urobi. Ale na druhý deň včasráno sa vybrali k hrobu. Trápilo ich len jedno: kto im odvalí vežký kameň. Keď však prišli na miesto, s údivom zistili, že je odvalený. Stalo sa to, čo nečakali: ich vernú lásku, ktorá sa neskončila s Ježišovou smrou, odmenil Kristus tým, že sa tieto statočné služobníčky stali prvými svedkami jeho zmŕtvychvstania. Pri opisovaní tejto scény evanjelista Ján prezrádza mimoriadnu horlivos Márie Magdalény. Nemohla sa dočka toho pamätného rána. "Prišla ešte za tmy k hrobu a zbadala, že kameň je odvalený. Bežala teda k Šimonovi Petrovi a tomu ďalšiemu učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorí im: 'Vzali Pána z hrobu a nevieme, kde ho uložili´. Peter a ten ďalší učeník sa teda pobrali k hrobu ..." (Jn 20,l-3n.) K hrobu sa vrátila aj Magdaléna. Lenže muži boli rýchlejší. Kým prišla, dvaja apoštoli už zistili, že hrob je prázdny a ponáhžali sa oznámi to ostatným učeníkom. Mimoriadna láska Márie Magdalény k Ježišovi sa neuspokojila prázdnym hrobom ani zjavom anjelov, o ktorých hovorí evanjelium. Kristus ju oslobodil od "siedmich diablov", on dal zmysel jej životu a ona sa nevedela zmieri s myšlienkou, že by ho mala celkom strati. Preto sa nemohla odlúči od prázdneho hrobu a plakala. A keď sa jej akýsi muž opýtal, prečo plače, ona - predpokladajúc, že je to záhradník - mu predložila nezvyčajnú prosbu: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil a ja si ho vezmem!" Vtedy ju zdanlivý záhradník oslovil jej vlastným menom a ona spoznala, že je to Ten, ktorého hžadá. A naradostená utekala znova, tentoraz s Ježišovým posolstvom, k učeníkom a zvestovala im, že videla Pána. (Por. Jn 20,11nn.) Jánovo evanjelium pri opisovaní Ježišovho zmŕtvychvstania azda privežmi zaostruje pozornos na Máriu Magdalénu. Ale môžeme poveda, že právom, lebo nám tým približuje pamätnú udalos, o ktorej sa iba krátko zmieňuje Markovo evanjelium: "Po zmŕtvychvstaní, ráno prvého dňa v týždni, ukázal sa najprv Márii Magdaléne... " (Mk 16,9.). O ďalších životných osudoch magdalskej svätice nevieme nič určité. Je vežmi pravdepodobné, že sa spolu s inými ženami aspoň za istý čas pridŕžala apoštolov a spolupracovala s nimi v prvej Cirkvi. Istotne bola medzi ženami, ktoré spolu s Ježišovými učeníkmi očakávali zoslanie Ducha Svätého a o ktorých Skutky apoštolov poznamenávajú: "Títo (apoštoli) všetci svorne zotrvávali v modlitbe spolu so ženami i s Máriou, Ježišovou matkou, a s jeho bratmi." (Sk 1,14.) Neskoršie legendárne správy o sv. Márii Magdaléne sa zhodujú v tom, že odišla z Jeruzalema. Niektoré tvrdia, že prišla spolu s Lazárom z Betánie až do Provensalska (terajšie južné Francúzsko). Azda vážnejšie treba bra početné a pomerne staré zmienky, že Magdaléna prišla do Efezu v Malej Ázii, tam zomrela a tam bola aj pochovaná. Odtiaž údajne preniesli koncom 9. alebo začiatkom 10. storočia jej telesné pozostatky do Carihradu. Akákožvek je už skutočnos, nám môže postači to, čo vieme o Márii Magdaléne z evanjelií, aby sme mohli obdivova jej ušžachtilú lásku a aby sme sa jej príkladom povzbudili k vernosti Ježišovi Kristovi. K vernosti, ktorú nemôže otrias ani nenávis Kristových nepriatežov, ani hrob.