mensi uvod o grale...
2. 2. 2008
Svet Grálu 7/2006 - ukážka článku
HISTÓRIA: KATARI, KACÍRI A ZÁNIK HRADU MONTSÉGUR - Náboženstvo a osud katarov
Na juhu Francúzska sa v 13. storočí odohrala dráma takzvaných albigénskych vojen, ktoré boli vlastne križiackymi výpravami. Toto ťaženie pod zástavou cirkvi malo vyhladiť náboženské spoločenstvo katarov (z gréckeho kataros - čistý). Príslušníci tohto hnutia sa sami nazývali „Božími priateľmi“, žili asketickým spôsobom života a preslávili sa aj ako majstri tkáčskeho remesla. Niektorí autori spájali ich pôsobenie s legendami o Grále. Katari vytvorili vo svojej dobe akúsi opozíciu voči vládnucej cirkvi, a privolali tak na seba hnev pápežského Ríma. O čo sa títo ľudia snažili a prečo boli vyvraždení?
MYŠLIENKOVÝ PÔVOD HNUTIA KATAROV
Katari boli pravdepodobne výrazne ovplyvnení myšlienkami valdénstva, stredovekého heretického hnutia, ktoré sa rozšírilo v mestách južného Francúzska a severného Talianska. Jeho stúpenci požadovali od veriacich dobrovoľnú chudobu, volali po demokratizácii cirkvi, dožadovali sa práva kázania pre laikov a poukazovali na všeobecnú záväznosť evanjelia pre všetkých členov cirkvi. „Valdénski“ boli vylúčení z cirkvi v roku 1184. Podobné myšlienky ako u valdénstva nájdeme aj v hnutí bogomilov, nazvanom podľa bulharského popa Bogomila, ktorý žil v desiatom storočí. Myšlienkovou podstatou oboch hnutí bola, okrem iného, aj viera v takzvaný dualizmus, teda v existenciu zosobneného Dobra (Svetla), ako aj Zla (Temnoty). Ešte starším prameňom viery v dualizmus bolo učenie proroka Mániho (manicheizmus), ktorý žil v 3. storočí po Kr. v Perzii. Podľa manicheizmu boli sily Dobra a Zla na počiatku vekov oddelené, v súčasnosti spolu bojujú a na konci vekov budú od seba opäť oddelené. Cieľom manicheizmu bolo oslobodenie duše zo zajatia hmoty pomocou sebapoznania a askézy. Manicheizmus sa na istý čas rozšíril až do severnej Afriky a južnej Európy, a tak mohol byť inšpiráciou pre neskoršie heretické hnutia. Na rozdiel od vtedajšej pápežskej cirkvi videli katari, valdénski i bogomilovia v oficiálnych inštitúciách cirkvi a štátu skôr diablovo než Božie dielo. To bolo spôsobené najmä okázalou zhýralosťou mnohých vysokých cirkevných predstaviteľov a nespravodlivým presadzovaním moci. Naproti tomu tieto heretické hnutia presadzovali sociálnu rovnosť, zakazovali cirkevné sviatosti a uctievanie svätých. To všetko bolo, podľa ich mienky, v rozpore s učením evanjelia. Určité podobnosti, najmä v sociálnom učení, v zamietnutí niektorých cirkevných úkonov a uctievania svätých, ako aj v snahe o nezávislosť od Ríma, môžeme nájsť aj v neskoršom hnutí reformácie, vedenej v Čechách Janom Husom a v Nemecku Martinom Lutherom.
KRAJ KATAROV A LEGENDA O GRÁLE
Kto prechádza na ceste do juhofrancúzskych Pyrenejí popri Nerbonne, toho prekvapí pri diaľnici neobvyklé umelecké dielo: na zelenom pahorku stoja vysoké, zo silných, oválnych blokov betónu vytvorené postavy vojakov s kamenným štítom a prilbou. Hľadia na cestujúceho a do krajiny zo zachmúrenej štrbiny panciera. Informačná tabuľa ich prezentuje ako „Chevaliers Cathares“, teda katarských rytierov. Predstavujú tieto pôsobivé postavy naozaj katarov? Alebo boli katari všetko iné než vojnoví hrdinovia, teda skôr mierumilovní a napriek tomu prenasledovaní náboženskí „čudáci“ stredoveku, ktorí podľa niektorých autorov opatrovali Grál a rozhodli sa preto aj umrieť?
Isté je, že obraz katarov ako vojnových hrdinov je stále živý. Spôsobilo to dielo nemeckého žurnalistu a spisovateľa Otto Rahna, ktorý v roku 1933 vydal knihu s názvom „Križiacke ťaženie proti Grálu“. Je napísaná fascinujúcim spôsobom a história katarov je tu pretavená do románu o Grále. Podľa Rahna sa Grál dostal po strastiplných cestách do rúk katarov, ktorí ho opatrovali a chránili ako najvzácnejší poklad. V noci pred zánikom hradu Montségur, útočiska „kacírov“, mala hŕstka na smrť odhodlaných katarov Grál zachrániť a preniesť ho do bezpečia na miesto, ktoré je dodnes utajené…
HISTORICKÝ OMYL A ÚSPECH JEDNEJ KNIHY
O tto Rahn cestoval v roku 1930 do Ussat-les-Bains v Pyrenejách a tu, v osudovom kraji katarov okolo Montséguru, zbieral materiály pre svoj román. Nadšenie pre túto tému mu vštepil jeho náboženský učiteľ. On sám spájal pôsobenie katarov so stredovekými básňami o Grále a našiel rovnako zmýšľajúcich ľudí v jednej parížskej teozofickej skupine. Tiež bol v spojení s bádateľom Mauriceom Magreom z Toulouse. Aj ďalší nadšenec katarov, Déodat Roché, prívrženec Rudolfa Steinera, zastával podobné myšlienky. Spriatelil sa s Ottom Rahnom a intenzívne ho podporoval. Spájanie náboženstva neochvejne verných katarov s Grálom malo pre Francúza zmysel – veď francúzske romány o Grále od Chrétiena de Troyes alebo Roberta de Boron (po ktorých neskoršie nasledoval v Nemecku „Parzifal“ Wolframa von Eschenbach) boli na vrchole obľúbenosti približne v tom istom období, ako začalo na juhu Francúzska prenasledovanie katarov. Že by jedno s druhým nemalo nič spoločné?
Otto Rahn vo svojom diele „Križiacke ťaženie proti Grálu“ prezentoval katarov ako strážcov alebo rytierov Grálu a pyrenejskú pevnosť Montségur ako model pre hrad Grálu v diele Wolframa von Eschenbach Parzifal. Avšak – aby sme to uviedli na správnu mieru – táto teória je pravdepodobne neudržateľná. Rukopis Wolframovho Parzifala bol dokončený už v rokoch 1203 až 1205 (o čom sa dnes nepochybuje), zatiaľ čo Montségur sa stal známym až po jeho dobytí v roku 1244, to znamená po vyvraždení jeho obyvateľov. Pred týmto obdobím bol hrad Montségur len jednou spomedzi mnohých iných pyrenejských pevností. Nemohol byť známy vo vzdialených nemeckých krajinách, keď Wolfram von Eschenbach písal svojho Parzifala.
Odhliadnuc od toho však malo „Križiacke ťaženie“ Otto Rahna vo Francúzsku aj v Nemecku obrovský úspech. V Nemecku o to viac, že sa tam dostal k moci národný socializmus. „Vodca“ a jeho „okultista“ Himmler chceli vo Wewelsburgu, v blízkosti Paderbornu, zriadiť ideologické centrum svojho hnutia. Pre mnohých to bol vtedy ďalší „Hrad Grálu“. SS tu malo svoje ústredie. Sem prišiel aj Otto Rahn a stal sa Untersturmführerom SS, pracoval aj na Wewelsburgu a jeho kniha o kataroch a Grále nacistom priam spadla z neba. Tu sa našlo náhradné náboženstvo pre národ! Wagnerovou operou „Parsifal“ Grál už beztak získal vo všeobecnom povedomí Nemcov významné miesto; tak boli Rahnove tvrdenia v jeho knihe tým pravým, čo bolo treba na pretvorenie mýtu na nový náboženský pojem. Túto ideu preukázateľne podporoval aj Himmler.
To, že Rahn nakoniec pravdepodobne zomrel ako obeť nacistického režimu, nemení nič na účinku jeho knihy1. Aj literárna veda vtedajšej doby prebrala Rahnove tézy, týkajúce sa Wolframa, hradu Grálu a „Parzifala“, a tie doznievali ešte dlho. A ešte tvrdošijnejšie sa držia pri živote historizujúce romány a legendy, ktoré opisujú katarov ako „strážcov Grálu“. Takéto špekulácie podporuje aj historický fakt, že v noci pred pádom Montséguru sa naozaj uskutočnila odvážna akcia a po strmých svahoch hory bolo niečo prenesené do bezpečia. Čo to mohlo byť, keď peniaze „kacírskej cirkvi“ boli odtiaľ odnesené už predtým? Grál určite nie. Boli to hodnotné spisy z predchádzajúcich kresťanských tradícií?
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář