morske potvorky
2. 2. 2008
Morské prízraky
10.02.2007
Legenda o Blúdiacom Holanďanovi patrí ku klasickým duchárskym historkám, ktoré kedysi vedel porozprávať azda každý vetrom ošľahaný morský vlk. Príbeh o plachetnici odsúdenej naveky sa plaviť po moriach bol inšpiráciou aj pre mnohých filmárov, spisovateľov či hudobných skladateľov. Prekliatou loďou duchov sa vo svojom literárnom diele zaoberal napríklad nemecký autor Heinrich Heine či americký Edgar Allan Poe. Známy hudobný skladateľ Richard Wagner podľa nej dokonca zložil operu.
Holandský chvastúň: Hlavným hrdinom legiend o plavidle prízraku je holandský kapitán Henrik van der Decken, žijúci v 17. storočí. V roku 1680 sa vypravil spolu s posádkou na dlhú plavbu z Amsterdamu do východoindickej Batávie. Lenže van der Deckenova loď do cieľa svojej cesty nikdy nedorazila. Osudnou sa jej stala plavba okolo najjužnejšieho miesta afrického kontinentu, zvaného Mys dobrej nádeje. Práve v tejto oblasti sa totiž počasie prudko zhoršilo, začal duť ostrý víchor a rozpútala sa strašná búrka. O chvíľu boli plachty úplne dotrhané a loď takmer neovládateľná. Posádka sa snažila zo všetkých síl, no nedokázala bojovať proti nespútaným prírodným živlom. Van der Decken sa však chvastal, že ho žiadna búrka neprinúti obrátiť loď a náklad dopraví do prístavu. Keď víchrica neustávala niekoľko dní, zúfalí námorníci prosili kapitána, aby svoje rozhodnutie zmenil, no ten to odmietol. Posádka vedela, že ak sa budú stoj čo stoj snažiť v búrke oboplávať Mys dobrej nádeje, bude to znamenať istú smrť. Ich prosby však na zaťatého van der Deckena vôbec neúčinkovali. Naopak, podľa legendy kapitán v zlosti prisahal pri pamiatke vlastnej matky, že mys obopláva, aj keby sa mal plaviť po moriach do súdneho dňa. Za toto rúhanie ho však stihol krutý trest. Jeho loď sa z búrky nikdy nedostala a do Batávie nedorazila. Bola odsúdená naveky sa plaviť oceánom a prinášať nešťastie každému, koho na svojej nekonečnej púti stretne.
Hrôzostrašné zjavenie: Legenda dostala časom pomerne reálne obrysy. Prekliata van der Deckenova loď totiž počas troch storočí skrížila cestu niekoľkým desiatkam plavidiel a pre mnohé z nich sa stalo stretnutie s ňou osudným. V roku 1857 stroskotala neďaleko ostrova Tristan da Cunha v južnom Atlantiku loď Joseph Somers. Niekoľko námorníkov sa zachránilo a tí potom vyrozprávali domorodcom svoj neuveriteľný príbeh. Vo zvláštnom opare im vraj preplávala pred provou plachetnica, akú v tých končinách už roky nikto nevidel. Zdesená posádka si až po chvíli uvedomila, že má do činenia s loďou duchov. Dokonca rozoznali na palube aj kapitána s očami ako rozžeravené uhlíky a bielymi vlasmi povievajúcimi vo vetre. Hrôzostrašný pohľad natoľko paralyzoval námorníkov, že si ani nevšimli požiar, ktorý z ničoho nič vypukol v podpalubí. Blúdiaci Holanďan potvrdil svoju povesť a loď Joseph Somers poškodená ohňom onedlho stroskotala. Viac šťastia mala posádka britskej lode Bacchante, ktorá na tajomnú plachetnicu narazila v júli roku 1881. Kapitán si do denníka zapísal: „Počas nočnej hliadky nám skrížil cestu Blúdiaci Holanďan. Loď vyzerala ako zvláštne veľké červené svetlo, akoby bola v plameňoch, a zo stredu svetla vystupovala zreteľná silueta stožiarov, rahien a plachiet.“ V tom čase bol na palube Bacchante aj budúci anglický kráľ Juraj V., ktorý plachetnicu opísal ako „priezračnú, avšak napriek tomu reálnym dojmom pôsobiacu loď zo sedemnásteho storočia“. Blúdiaci Holanďan sa zjavoval aj v druhej svetovej vojne počas bojov o Atlantik. Mohlo by sa zdať, že sa postavil na stranu Britov, pretože znepríjemňoval život hlavne nemeckým lodiam a ponorkám. Posádky ponoriek pri vynorení často zistili, že majú vedľa seba nevítanú spoločnosť starú tristo rokov. Admirál Karl Dönitz, neskorší Hitlerov nástupca, v tejto súvislosti napísal: „Moji muži tvrdia, že budú radšej čeliť všetkej sile spojeneckej flotily v severnom Atlantiku ako hrôze z ďalšieho stretnutia s týmto fantómom.“
Prízrak lode Baychimo: Blúdiaci Holanďan je síce najznámejšou, ale určite nie jedinou loďou duchov. V oblasti Arktídy už vyše sedemdesiat rokov znepríjemňuje plavidlám život prízrak lode Baychimo. V roku 1930 vyplávala z kanadského Vancouvru s posádkou polárnikov a kartografov, ktorých mala doviezť na pobrežie Beaufortovho mora, do nehostinnej arktickej pustatiny. Ich cieľom bolo uskutočniť rôzne vedecké pozorovania a vypracovať novú mapu spomínanej oblasti. Plavbu však stíhala séria nešťastných náhod, ktoré vyvrcholili uviaznutím lode medzi ľadovými kryhami. Časť posádky odišla na pevninu a dúfala v nezištnú pomoc Eskimákov a zvyšok sa rozhodol ostať na lodi a počkať na záchranné plavidlo. Čo sa stalo s nešťastníkmi, ktorí sa vybrali na pevninu, nevedno. Väčšina tých, čo ostali na lodi, prežila a záchranné lietadlá ich dopravili do bezpečia. Baychimo nechali medzi roztápajúcimi sa kryhami a až o niekoľko dní neskôr po ňu poslali vlečnú loď. Aké obrovské bolo prekvapenie kapitána, keď na určenom mieste nenašiel ani stopu po stroskotanom plavidle! Všetci predpokladali, že sa poškodená loď potopila, no o dva roky neskôr ju spozorovali o sto míľ severnejšie, ako pokojne pláva medzi kryhami. V roku 1938 ju objavila jedna polárna expedícia neďaleko Barrowovho mysu, no keď sa k nej chcela priblížiť, loď zmizla v hmle. Dlhé roky sa potom Baychimo nikomu nezjavila a až v roku 1999 ju vyfotografovala posádka lietadla hliadkujúceho nad Arktídou. Fantóm prekliatej lode tak zrejme ešte nepovedal posledné slovo.